„Najťažšie boli prvé dni. Vtedy som prvýkrát počul krik muža, ktorého bičovali, neskôr ďalšieho škrtili železnou reťazou … Bál som sa, že sa to stane aj mne. Schudol som päť kilogramov, ale hlava mi pracovala na plné obrátky. Myslel som na svet za dverami väznice, nie na to, čo vidím okolo seba. A veľa som premýšľal aj o veciach, nad ktorými som sa na slobode nemal čas zamyslieť. Inak by som sa asi zbláznil, „ opisuje. Po výsluchu skončil na samotke, kde bol 40 dní.
Dozorcovia ho potom presunuli do bloku medzi politických väzňov, tu prežil ďalších sto dní. Aj vďaka tomu sa dokáže úplne vcítiť do Terezinej situácie. Väznice bez kamier, dvere na celách sú otvorené. Na väzňa dohliadajú iní väzni, všetci chodia v civilných šatách. Hygiena tu prakticky neexistuje – Tereze bude musieť stačiť vedro s vodou a bohvie či tá bude čistá.
Ako peknú bielu ženu a celebritu miestnych médií ju bude neustále niekto sledovať, nebude mať súkromie. Kvôli peniazom, ktoré podľa Iráncov aj Pakistancov vlastní každý Európan, ju môžu vydierať.
Článok pokračuje na ďalšej strane.
